Kontakt

Z depozitára ku Dňu detí

Hračky patria k pomerne vzácnym muzeáliám. Nielen preto, že sa ich nezachovalo príliš mnoho. Väčšina z nich  „podľahla“ intenzívnemu detskému poznávaniu sveta. Niektoré sa však odkladali pre starších súrodencov, ba aj pre ďalšie generácie, alebo len tak, z nostalgie, na pamiatku. A tak sa stalo, že bábiky zostali vo vitrínke, či vzadu v skrini starostlivo zabalené v papieri, prútený kočiarik na pôjde...

Aj múzejníci ich majú radi. Ak takmer každý múzejný predmet skrýva kúsok starosvetského sentimentu, hračky ho majú kusisko. Skrývajú príbehy voľakedy malých človiečikov, z ktorých sú časom dôchodcovia, ale väčšinou už odišli navždy... Tiež je v nich rôznym spôsobom zakódovaný príbeh výrobcu, obchodníka, nálezcu...

V lete 2012 pribudol do nášho depozitára hračiek nový „obyvateľ“ – hojdacia stolička v tvare koníka. Hoci má už vyše šesťdesiat rokov, čas ju veľmi nepoznačil. A keď ju múzejná konzervátorka vyčistila a naleštila, ukázala sa v celej svojej kráse. Nebola vyrobená v hračkárskej fabrike, ale so starootcovskou láskou v Liptovskom Mikuláši – Vrbici. Pre svojho vnuka Paľka ju zhotovil Václav Rezek  (1890 - 1973), rodom Čech, ktorý sa po prvej svetovej vojne priženil do Vrbice. Za ženu si zobral šikovnú krajčírku, vojnovú vdovu s dvomi dcérami Máriu Ontkovú. Spolu mali ešte jednu dcéru Oľgu. Keď Oľga vyrástla a vydala sa, mala syna Paľka (1949 - 2012). Hrdý starký, otec troch dcér, mohol konečne vymýšľať aj chlapské či chlapčenské zábavky, ku ktorým patrili aj typické chlapčenské hračky. Bolo to niekedy začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia. A ktovie, či povojnový nedostatok hračiek v obchodoch, alebo skutočnosť, že mal pán Rezek už vyhranenú predstavu o hračke pre vnuka, spôsobili, že sa pustil do majstrovania: Vyrezal dve ploché bočnice s profilom koníka a medzi ne priečne vsadil niekoľko doštičiek a drevených tyčí, ktoré vytvorili sedadlo a držadlá pre asi ročné dieťa. Všetko dôkladne natrel olejovými farbami, ktoré vyčarovali na vonkajších stranách bočníc bieleho osedlaného koníka cválajúceho po rozkvitnutej lúke. Hračka chlapčeka iste potešila a neraz ju rozhojdal do divého „cvalu“, možno poslúžila i jeho mladšej sestre či ďalším deťom v rodine. Potom zabudnutá skončila niekde na pôjde, či v kôlni. Až raz, pri veľkom upratovaní rozhodla pani Oľga, že koníka daruje múzeu. Jeho výrobca Václav Rezek sa už dávno pominul a nežije už ani Paľko... No hojdacia stolička v múzeu s namaľovaným monogramom PŠ bude ešte dlhé desaťročia, storočia (?) pripomínať malého chlapca z Vrbice a jeho starkého.

-ľr-

 
 
© 2010 - 2018 Múzeum Janka Kráľa - všetky práva vyhradené.
Tvorba webstránok FreeTech services, spol. s r.o.